MTK Leopoldov

Futbalový klub v Leopoldove sa pýši bohatou históriou, ktorej začiatky siahajú až do roku 1912.

Napriek tomu, že išlo o začiatky neorganizovaného futbalu, zmienky o ňom dokazujú viaceré kroniky. Až rok 1920 bol významným míľnikom vzniku organizovaného futbalu v Leopoldove pod názvom ŠK Mestečko. Už vtedy sa Mestečko stretávalo so súpermi ako Hlohovec či Trnava.

Ihrisko na Trolaskoch

Futbal sa v 20. a 30. rokoch minulého storočia tešil veľkej popularite medzi leopoldovskou mládežou, čoho dôkazom je aj fakt, že v roku 1930 v Leopoldove pôsobilo päť futbalových celkov, medzi ktorými boli seniorské, ale aj dve dorastenecké mužstvá. Futbal sa sústreďoval na námestí, kde vedľa štátnej cesty vzniklo ihrisko.

Začiatkom 30. rokov prišlo k progresu vybudovaním ihriska na mieste nazývanom Trolasky, ktoré zabezpečili hráči a priatelia klubu svojpomocne aj napriek všeobecnej hospodárskej kríze. S výstavbou nového ihriska nastalo pre klub obdobie rozvoja, kedy sa zaznamenal aj príliv najmä mladších hráčov. Leopoldov postupne začal hrať majstrovské zápasy v rámci futbalovej asociácie v Západoslovenskej župe.

Povojnové obdobie však so sebou prinieslo do klubu nedostatok vybavenia a financií, ktoré mali za následok miernu stagnáciu klubu. Chýbali dresy, obuv aj futbalové lopty a ťažkosti boli aj s dopravou na zápasy.

V roku 1939 poskytla železnica futbalistom vyradený nákladný vagón ako dočasné šatne a sklad materiálu.

Na ihrisku postrádali sociálne zariadenia, ako aj vodu. Marián Tittel zaspomínal aj na svoje hráčske začiatky. „Vtedy sa štadión skladal z ihriska a dvoch vagónov, pričom jeden slúžil na prezliekanie domácich hráčov aj hostí. Keďže na štadióne nebola voda, sem-tam sa naťahala do koryta a umývali sme sa vonku, alebo sme sa chodili umývať k okolitým studniam.“

Od roku 1960 začal štadión postupne dostávať svoju dnešnú podobu. Vybudovala sa tribúna, oplotenie ihriska, budova štadióna so sociálnym zariadením, nová hracia plocha, závlahy či osvetlenie. Na budovaní nového štadióna sa vo veľkej miere podieľali trestanci z neďalekej leopoldovskej väznice.

Keď Marián Tittel po ukončení hráčskej kariéry prešiel do úlohy trénera, podmienky na štadióne boli výborné.

„Dnešní hráči berú mnohé veci ako samozrejmosť, ale nedá sa ani opísať, čo pre nás znamenalo, keď sme sa v tej dobe mohli prezliecť v kabíne a mali sme vodu na štadióne.“

Marián Tittel bol trénerom, ktorý od svojich hráčov vyžadoval férovosť, dochvíľnosť, disciplínu a rešpekt. „Vtedy sme mali výborné mužstvo, mládež v Leopoldove bola na vysokej úrovni, takže hráči sa formovali už od malička a vznikali silné ročníky. Ja som mal šťastie, že som mohol trénovať takú dobrú partiu. Za celého môjho pôsobenia v mužstve nevznikla žiadna hádka či nebodaj bitka. Na zápasoch na seba hráči nevykrikovali, ak bol nejaký problém, vyriešili sme si ho cez polčas v kabíne.“

Na disciplínu v mužstve si potrpel, čoho dôkazom boli aj jeho nočné kontroly hráčov.

„Hráči mohli pred zápasom chodiť na zábavy, ale len do polnoci a aby pili alkohol, to neexistovalo. Koľkokrát som si zobral auto a chodil som ich kontrolovať do sály, kde sa tancovalo. Oni boli veľmi súdržná partia, všade chodili spolu, takže som ich takmer vždy našiel všetkých na jednom mieste. Stávalo sa, že som ich zo zábav radšej pozvážal aj domov,“ zaspomínal bývalý tréner.

Na jeho nočné kontroly si veľmi dobre pamätá aj jeden z vtedajších hráčov Stanislav Piovarči. „Bol človekom zapáleným pre hru. Často nás chodil kontrolovať na diskotéky, najmä pred ťažkými zápasmi. Párkrát sa aj stalo, že sme spali na ihrisku v zasadačke, aby sme sa netúlali po nociach.“

Náročná príprava

Počas zimnej prestávky vyvrcholila príprava leopoldovských hráčov na každoročných týždňových sústredeniach. Práve tu dostávali hráči zabrať najviac. „Fyzicky sme boli zdatní, hlavne čo sa týka tréningov. Tréner nám dal vyrobiť olovené vesty, ktoré sme na tréningoch nosili. Boli dva druhy, päť a sedem kilové a s nimi sme behali po okolitých horách, lesoch a roliach,“ zaspomínal na tvrdú prípravu bývalý hráč Stanislav Piovarči.

Prípravné zápasy sa počas zimy hrávali na „škváre“, ktorá bola dostupná v Hlohovci, Piešťanoch či na Lokomotíve v Trnave.

Súčasťou dvojhodinových tréningov bola aj úprava hracej plochy, odhŕňanie snehu, valcovanie alebo kosenie trávy. Práve pri kosení trávy bratia Tittelovci spomínajú na vylepšenia, ktoré vznikali v garáži. Prvú kosačku si zostrojili svojpomocne. Na jej obsluhu bolo treba troch hráčov, dvaja ťahali kábel, jeden šoféroval. Pri práci sa striedali a často sa stávalo, že kým pokosili celé ihrisko, tak bol už koniec tréningu.
Vylepšeniam sa nevyhli ani kopačky

„Ako žiaci sme hrávali v gumotextilných kopačkách, ako dorastenci sme kopačky dedili po starších hráčoch, ktoré mali kožené štuple a neboli vôbec pohodlné. Často sme mávali krvavé nohy. Ako muži sme už kopačky „fasovali“. To už boli pohodlné značkové kopačky dovážané z Juhoslávie,“ zaspomínal na vtedajšiu ponuku kopačiek Stanislav Piovarči.

Ani tie sa nevyhli inováciám a vylepšeniam. Keď na trh prišli kopačky s vymeniteľnými štupľami, bratia dali hlavy opäť dokopy. Cenovo výhodné „bardejovky“ mali malé štuple z umelej hmoty, ktoré sa rýchlo zodrali. Netrvalo dlho a v Leopoldove si začali štuple na kopačkách zamieňať za vlastnú výrobu „klincov“ z hliníka alebo duralu.
Sudcovi mrkvu miesto píšťalky

Dnes sa z bohatej diváckej návštevnosti teší už len málo dedinských klubov. Viac ako 200 divákov na zápase je skôr rarita ako obyčaj. Leopoldov sa za svojej úspešnej éry tešil z bohatého diváckeho záujmu. Štadión praskal vo švíkoch a niet sa čo čudovať, diváci mohli vidieť zaujímavé zápasy s mužstvami ako ŠK Hutník Sereď, Spartak Trnava, Hlohovec B, Piešťany B, Senica B, Modranka, Zeleneč, Gbely, Čáry, Kúty, Siladice, Hlboké, Brodské, Holíč B, Pavlice, Hrnčiarovce a mnohými inými.

Na vonkajšie zápasy chodilo veľa fanúšikov, často s hráčmi cestovali aj dva plné autobusy. Už v tej dobe si rozhodca vypočul rôzne nespokojné pokriky divákov, neboli to však vulgárne nadávky, ktoré zaznievajú na štadiónoch dnes. Jeden z tých zaujímavejších bol aj „sudcovi mrkvu miesto píšťalky“.

Veľkej obľube sa tešili aj zábavy, ktoré futbalisti každoročne organizovali počas tradičných Leopoldovských hodov. Tento zvyk sa v klube zachoval až dodnes.
Odveká rivalita

Divácky najzaujímavejšie a zároveň najbojovnejšie boli vždy derby zápasy so susednými dedinami – Červeník a Šulekovo. Rivalita medzi týmito futbalovými klubmi dokazuje aj zmienka zo 40. rokov minulého storočia, podľa ktorej sa v Leopoldove dlho spomínalo na turnaj O pohár kanonika Augustína Gramantika (15. júla 1944), na ktorom sa zúčas-tnili tri mužstvá: ŠK Bereksek (dnešné Šulekovo), ŠK Verešvár (Červeník) a ŠK Mestečko (Leopoldov). Turnaj sa hral systémom každý s každým a do finále sa prebojovali Mestečko a Bereksek.

Zápas sa vystupňoval do tvrdého súboja a po tom, ako sa približne v 30. minúte prvého polčasu hosťom nepozdávalo rozhodovanie a časté surové zákroky, na trávnik vbehli fanúšikovia a strhla sa bitka. Rozhodca zápas predčasne ukončil, no bitka medzi fanúšikmi pokračovala aj ďalej. Bez zranení sa nezaobišli domáci ani hostia.
Hráčske legendy aj prvá žena v leopoldovskom futbale

Medzi najvýznamnejších odchovancov leopoldovského futbalu nepochybne patrí útočník Dezider Ottinger, ktorý počas svojej hráčskej kariéry obliekal dresy TJ Martin, Odeva Trenčín a ŠK Žilina. S Leopoldovom je spájaná aj mládežnícka minulosť Dušana Kabáta, neskoršieho hráča Spartaka Trnava a československého reprezentanta. Za reprezentáciu odohral v rokoch 1965 – 1973 24 zápasov a strelil dva góly.

Z Lokomotívy Leopoldov vzišiel aj ďalší veľký talent Dušan Tittel. Bol futbalovým obrancom, ktorý reprezentoval Československo aj Slovensko. V rokoch 1995, 1996, 1997 vyhral anketu najlepšieho futbalistu Slovenska. Po skončení aktívnej kariéry sa stal trénerom a pôsobil aj v klube ŠK Slovan Bratislava.

Do futbalovej histórie Leopoldova sa na prelome 60. a 70. rokov zapísala aj prvá žena Mária Šuchová, trénerka dorastu, neskôr rozhodkyňa v okrese.

Najväčší úspech

V 70. rokoch zažil klub svoju najlepšiu éru, kedy sa medzi historicky najvýznamnejšie zapísala sezóna 1975/1976, v ktorej sa dosiahlo doposiaľ najlepšie umiestnenie Leopoldova v mužskej kategórii. Muži vtedajšej Lokomotívy Leopoldov postúpili do I. A triedy krajskej futbalovej súťaže, ktorá sa dá dnes prirovnať k IV. lige.

O postupe rozhodol víťazný zápas s Piešťanmi 14. júna 1976, kde Lokomotíva Leopoldov vyhrala 3:0 pod vedením trénera Mariána Tittela. Za čias jeho trénovania dosiahol leopoldovský klub vrchol.

Marián Tittel je odchovancom Leopoldova a rovnako ako jemu učaroval futbal aj dvom jeho bratom.

Libor Tittel sa ako jediný z trojice bratov musel s futbalom rozlúčiť už v mladom veku kvôli problémom so srdcom. Našiel si k nemu však inú cestu, a to po funkcionárskej stránke, kedy sa stal dušou celého klubu. Vo futbalovom výbore sa za jeho éry zišla skupina futbalových zanietencov, ktorí sa naplno angažovali v prospech klubu. „V týchto rokoch a najmä v období nášho postupu klub rozkvital, čakalo sa na rekonštrukciu ihriska, klub bol po materiálnej stránke zabezpečený, mali sme kopačky, dresy, chodili sme aj s dorastencami na sústredenia. Na zápasy sme sa dokonca vozili vlastným autobusom,“ zaspomínal brat Marián.

Ďalší z trojice bratov Milan Tittel sa po ukončení futbalovej kariéry stal v Leopoldove trénerom dorasteneckej kategórie, pri ktorej pôsobil 29 rokov. Pod jeho vedením získalo družstvo prvenstvo v krajskej súťaži skupiny Západ.

autor textu: Juraj Hladký, web: mtkleopoldov.sk