Búrlivák, ktorý miluje futbal

Moravany nad Váhom čoraz viac získavajú rešpekt medzi futbalovou verejnosťou. Za progresom klubu stojí viacero ľudí na čele s prezidentom Igorom Kirkom. V rozhovore kola sme so šéfom miestneho klubu debatovali nielen o plánoch do ďalšieho obdobia.   

  Zápas s Vrbovým ste prežívali veľmi emotívne. Pôsobia na vás zápasy s ligovým susedom z regiónu emocionálnejšie, ako ostatné?   

  – S Vrbovým sú to derby zápasy, máme medzi sebou určitú regionálnu rivalitu. Stretnutia majú svoj náboj. Ale ono je to jedno, či hráme s Vrbovým alebo Račou, intenzívne prežívam každý moment na ihrisku a hvizd rozhodcu. Som už raz taký.

  Boli ste taký výbušný aj ako aktívny hráč?

  – Keď som hrával futbal, nebol som taký impulzívny. Na ihrisku sa musí človek ovládať, krotiť emócie. Futbal som hrával tridsať rokov, v štyridsiatke som ukončil kariéru. Na ihrisku som bol tvrdý, nekompromisný, ale nie zákerný. Hrával som aj sálový futbal, pôsobil som v slovenskej lige. Čo – to som preskákal. Vždy som na zápasoch makal a išiel na doraz. V každom jednom. Za celú kariéru som dostal iba raz červenú kartu.

  Mali ste niekedy problém so svojou emotívnou povahou?

  – Určite áno, stretávam sa s tým stále, najmä vo vzťahu k Slovenskému futbalovému zväzu. Emócie vždy vyjadrím, najmä na adresu rozhodcov. Neznášam krivdu a nespravodlivosť. Potom si mnoho ľudí myslí, že to je spojené s tým, že nebodaj nejako ovplyvňujem rozhodcov. Nie! Mám rád, keď môžem prísť do kabíny rozhodcov, podať arbitrom ruky a zagratulovať k vynikajúcemu, objektívnemu výkonu. Kvitujem, keď pískajú rovinu a výsledok záleží od hráčov. Keď však začnú muži v čiernom úradovať, niekomu napomáhať, potom sa futbal stráca.

  Udalosti v zápase predošlého kola na pôde Bernolákova ste ťažko rozdýchavali. Už ste to prekúsli?

  – Znechutilo ma, že rozhodcovia mohli tak pískať. Ide o tretiu najvyššiu slovenskú súťaž, malo by to mať svoju kvalitu. Trúfam si povedať, že špičkoví rozhodcovia z okresu vedú zápasy neraz lepšie, ako podaktorí v druhej lige.

  V kádri Moravian figuruje aj váš synovec Lukáš a syn Jakub. Vnímate nejako špeciálne ich futbalové úspechy a pády?

  – Nie. Beriem všetkých rovnako. Nikdy som nepreferoval syna, ani synovca a netlačil na trénera, aby hrávali. Keď dá jeden z nich gól, alebo spraví dobrú akciu, teším sa z toho. Samozrejme, rodina je rodina.

  Aké ambície ste postavili na túto sezónu pre klub?

  – Radikálne sme pozmenili káder. Staviame na mladých chalanoch, korí majú v priemere okolo dvadsaťjeden rokov. Najstarším je kapitán Vlastimil Benko (37 rokov), je to taký otec mužstva. Chceme vybudovať tím s perspektívou na dva – tri roky dopredu. Prvoradá je záchrana, to je vždy hlavný cieľ. Na to nadväzuje snaha hrať čo najlepší futbal a prilákať divákov na štadión. Niekedy sa však čudujem, že ľudia nechodia vo väčšom počte pravidelnejšie. A to hráme druhú ligu a chlapci predvádzajú dobrý futbal. Trošku som sklamaný z ľudí, ktorí prídu iba kritizovať a nepovzbudia chlapcov. Ale slovenský národ je taký.

  Prečo ste sa rozhodli pre tak výrazné omladenie kádra?

  – Prinútila nás k tomu z časti aj ekonomická situácia. Skúsení hráči už nevedeli, čo si majú pýtať. Mladí sú radi, že dostanú príležitosť. Chcú, bojujú a nešpekulujú. Vždy som zastával názor, aby dostali príležitosť perspektívny futbalisti. Tiež som kedysi ako 17-ročný už hrával za áčko.

  Koho by ste zo súčasného kádra dali do pozornosti klubom z vyšších súťaží?

  – Určite Tomáša Oleja. Síce sa neuchytil v Trenčíne, no u nás sa po zranení postupne presadzuje. Vrbovému vsietil dva góly. K šikovným hráčom patria Vlado Candrák, Silvester Puna, Lukáš Kirka, či Slavo Mitošinka. Máme mnoho talentov, potrebujú len nazbierať skúsenosti.

  Futbal v Moravanoch sa spája hlavne s vaším menom. Máte v klube človeka, o ktorom poviete: „Toto je moja pravá ruka!“?

  – Určite. Patrí k nim napríklad Tomáš Šimek, tajomník klubu, ktorý sa stará spolu so mnou o futbal. Okrem toho trénuje dorastencov. Vďaka patrí aj ostatným funkcionárom a trénerom. Ikonou klubu je Peter Nerpas, stará sa o kvalitu trávnika. Ide o jednu z najkvalitnejších hracích plôch na Slovensku.

  V Moravanoch je krásny futbalový areál. Plánujete ho ešte vylepšovať?

  – Máme pripravený projekt cez eurofondy. Plánujeme vybudovať relaxačné centrum obsahujúce saunu, posilňovňu, kaviareň. Budova zároveň poslúži ako hlavný vstup na štadión.

  Neuvažujete nad tým, že by ste areál ponúkli na prenájom klubom, ktoré cestujú na sústredenia?

  – Viaceré kluby by u nás radi trénovali. Nechceme si však zničiť trávnik pre pár korún. Ihrisko si nechávame pre vlastné účely, využívame tréningovú plochu a umelú trávu. Neláka nás to. Vznikali nápady, že by sme spravili ubytovanie pre povedzme štyridsať ľudí. Možno, keď vybudujeme spomínanú budovu určenú pre relax, zvážime náš postoj. Zatiaľ ale nie sme tejto myšlienke naklonení.

  Dôveru pri A-mužstve dostal tréner Peter Jančovič. Prečo je práve on ten správny muž pre Moravany?

  – Je to obyčajný chlap, ktorý chápe futbalistov. Okrem toho, že trénuje, aj pracuje. Neživí sa len trénerským chlebíčkom. Rozumie si s chalanmi, hrával futbal, vyrastal v podobných podmienkach. Chápe chalanov, ktorí chodia do roboty, prídu trénovať, zamakať, ale potrebujú sa aj zabaviť. Dokáže vytvoriť dobrú partiu. Patrí k ľuďom, ktorí utužujú kolektív. Keď je ale treba, vie zvýšiť hlas. Disciplína musí byť. Považujem ho za dobrú voľbu na post hlavného kouča. Tréner potrebuje trpezlivosť, káder sa buduje, nedá sa od hráčov čakať, že sa zo dňa na deň stanú hviezdy.

  V ďalšom kole cestujete na pôdu posledných Jaslovských Bohuníc. Čo očakávate od tohto duelu?

  – Ide o derby. Pôjdeme s cieľom neprehrať. V Jaslovských Bohuniciach sa nám zvyklo dariť. V aktuálnej sezóne poväčšine lepšie hráme vonku, ako doma. Na vlastnom ihrisku musíme tvoriť, u súpera čakáme na chybu protivníka. Musíme sa vysporiadať s absenciou Moravčíka, ktorý dostal päťzápasový trest. Gligič si odpykal dištanc na jedno kolo a vracia sa späť.

 (Trnavský hlas, Ján Král)

Leave a comment